Miesto, kde sa spájajú nielen myšlienky, ale aj ľudia.

Jeden je programátor a kutil. Druhý je vizuálny umelec, grafický dizajnér a pedagóg. Už tretí rok však v Lab.cafe spojili svoje hlavy, aby vytvorili impozantné diela na Bielu noc. Rastislav Rehák a Pavol Truben. 

Na aké ocenenie či projekt zo svojej profesionálnej kariéry ste špeciálne hrdí?

 Pali: Aktuálne si veľmi cením, že som jedným zo šestice finalistov Nadácie Novum. Zo starších úspechov spomeniem celosvetové finále Celeste prize v Ríme, kde sa môj objekt dostal v kategórii Socha, objekt, inštalácia a potom viacero ocenení v rámci prehliadok súčasnej grafiky, keďže pôvodne som študoval na Katedre grafiky na Vysokej škole výtvarných umení.

 Veľmi si však vážim projekty, vďaka ktorým posúvam svoje hranice. Medzi také určite radím práve inštalácie pre Bielu noc. Ide vždy o krásne, ale zároveň bolestivé momenty. Kedy si vždy znova uvedomujem, že niečo iné je urobiť klasickú výstavu a niečo iné je vytvárať monumentálne dielo určené pre širokú cieľovú skupinu. 

 Rasťo: V detstve som sa hral s vláčikmi, neskôr s lietadielkami na diaľkové ovládanie. Možno aj preto sa už vyše 30 rokov živím ako programátor. 

 Medzi moje najzaujímavejšie projekty však radím web stránku s maľovanými krížovkami https://www.griddlers.net, ktorej sa venujem vyše 20 rokov. Ide o najväčší web svojho druhu, keďže každý mesiac na ňom ľudia vyriešia dokopy vyše milión krížoviek. 

Pavol Truben, Foto: Adam Šakový

Lab.cafe s 3D tlačiarňou či dielňou musí byť pre takto kreatívneho kutila hotovým rajom. Čo všetko si si tu za posledných päť rokov povyrábal?

 Rasťo: Pamätám sa, že v čase, keď Lab.cafe začínal, som si chcel urobiť RC lietadlo a potreboval som k tomu pekne vyrezané rebro. Keďže Lab.cafe mal v tom čase laserovú rezačku, neváhal som a stal som sa vlastne jedným z prvých jeho členov. 

 Odvtedy sem chodím a hrám sa. (smiech)

 V stolárskej dielni som napríklad vyrezal a ofrézoval tri veľké čierne boxy na arkádové hry. Vyrobil som tu tiež rôzne nažehľovačky na tričká a šiltovky. Stál som za ideou a realizáciou niekoľkých workshopov – ako napríklad hádzacie lietadielka či svietiace odznaky. Išlo o takzvanú akrylovú placku s baterkou a ledkou, ktoré si podkladali a nosili návštevníci festivalu Pohoda. 

 Naposledy som tu spájkoval doštičky pre Paliho tohtoročnú inštaláciu na Bielu noci 

 Ako sa programátorovi a umelcovi skrížili cesty?

 Pali: Spojil nás práve Lab.cafe pred troma rokmi. 

 Vo chvíli, keď som mal prvú skicu toho, čo som chcel na svoju prvú Bielu noc vystaviť, som si začal uvedomovať, že to presahuje hranice mojich technických schopností. S konštrukciou mi pomáhal architekt Ján Pernecký a jeho študio Subdigital, s elektronikou a programovaním som sa obrátil na Rasťa. Bolo naozaj vykúpením môcť spolupracovať s pofesionálmi, ktorí svojim odborom rozumejú. 

 Rasťo: Pamätám sa, že v tom čase som dokončil svoju arkádu, a začal som uvažovať nad tým, čo ďalej. A zrazu za mnou prišiel akýsi umelec, ktorý povedal, že potrebuje 30 neónových trubíc, ktoré v skutočnosti nebudú neónové trubice. 

Foto: archív autora

Na čo mali tieto svetlá slúžiť?

 Pali: Išlo o dielo DNA Leviatana pre Bielu Noc. Vyskladané bolo zo stolných IKEA lámp, ktoré sa stáčali do závitnice a prepojené boli práve týmto neónovým svetlom. 

 Potrebovali sme vymyslieť, ako vytvoriť neón, ktorý vlastne nebude neónom, ale plne programovateľná trubica. Samotný neón by bol veľmi krehký a v inštalácii by popraskal. Navyše, nebolo by možné ho na diaľku ovládať. 

 A práve tejto výzvy sa chopil Rasťo. 

 Čo si týmto dielom túžil vyjadriť? 

 Pali: Prepojenie stolných lámp, ktoré svietili do seba, smerovalo k pointe o hľadaní a strácaní pravdy v dobe post-faktizmu, keď síce čítame informácie na internete, no nevieme, čo z toho je skutočná pravda. Lampa, ktorá sa väčšinou používa na osvetlenie stola v tomto momente akoby stratila svoju funkciu, keďže svietila jedna do druhej. Akoby poprela sama seba. To bola hlavná pointa diela. 

 Aký to bol pocit vystaviť svoje prvé dielo na Bielej noci pred troma rokmi?

 Pali: Vzhľadom k tomu, že to dielo sme inštalovali 24 hodín – od 7mej do 7mej ráno, samotný pocit bol dosť zúfalý a hraničil so životnou bezradnosťou. (smiech)

 Navyše, keďže viselo z plafónu priestoru na oceľových lanách, počas trojdňovej výstavy som ešte prežíval rôzne psychické paranoje, či náhodou nespadne alebo sa z neho kus neodlomí. (smiech)  

Foto: Matej Hakar

Tvoje tohtoročné dielo s názvom Under Pressure si môžeme pozrieť na nábreží Eurovey a pri fontáne do 3. októbra. Čo zobrazuje?

 Pali: Ideo 8 figurálnych postáv vytvorených z oceľových rúr, ktoré predstavujú 8 cvičiacich figúr v rôznych joga pozíciách. Hlavičky, ktoré zároveň svietia a dýchajú sú zviazané gurtňami – upínacími popruhmi, ktoré na ne vytvárajú tlak a deformujú ich.

 Celá myšlienka spočíva v zrkadlení našej spoločnosti, ktorá sa tvári sviežo a zdravo. Všetci sme začali chodiť do fitka, behať, či cvičiť jogu. Je tu však aj druhý rozmer, ktorý sa deje v našej psychike. Ide o pracovný tlak a stres. Všetci sme síce krásne zdraví ľudia, ale mentálne veľmi zanedbaní, a snažíme sa to riešiť dvoma hodinami jógy do týždňa. Žiaľ, často to prerastie do rozmeru, keď to už nestačí, a ocitáme sa pred dlho-odkladaným neriešeným stresom. 

 Aj vy sami ste pociťovali stres pri vytváraní tohto diela?

 Pali: Ironicky, tohtoročný projekt vznikal tak, že som si na začiatku povedal: nebudem si vytvárať zbytočný stres, navrhnem niečo jednoduché. Aj preto som zvolil taký základný dizajn – figúrky z jednoduchej detskej kresby – dve paličky ako nohy, dve paličky ako ruky a trup. 

 Avšak, už len samotná výroba konštrukcie mi namiesto 3-4 dní zabrala celé 2 týždne. Opäť raz sme sa trocha prerátali a realita bola omnoho náročnejšia ako prvotná idea. 

Foto: Matej Hakar

Rasťo: Presne. Tentokrát prišiel za mnou Pali, že potrebuje niečo jednoduché, čo bude svietiť a zároveň vydávať zvuk. Nič viac. (smiech).Naposledy som niečo zvukové robil snáď na gympli, kedy sme si vyrábali jednoduché zosilovače. Ale povedal som si, že to musí byť easy, reproduktory sa predsa dajú zohnať jednoducho. Navyše, na arduine je možné naprogramovať aj zvuk. 

 Ale potom som nad tým strávil neskutočne veľa hodín, keďže zvuk, ktorý som mal naprogramovať, nebola žiadna melódia, ale simulácia dýchania, čo je prakticky iba akýsi šum. Navyše, bolo potrebné spraviť až 8 modulov, doštičky pospájať strašnou spústou drôtikov a všetko to pospájkovať dokopy. Roboty ako na kostole.

 Pali: Veľmi by som si prial niekedy vymyslieť niečo, čo skutočne jednoduché bude. Ale asi teda ten môj svet a moje myslenie takto nefunguje. Ale na druhú stranu by to asi nebola taká zábava, že?

 Rasťo: Som zvedavý, či na budúci rok príde za mnou s požiadavkou naprogramovať niečo, čo svieti, vydáva zvuk a navyše sa to ešte aj hýbe. (smiech)

 Pali: Už nad tým uvažujem. (smiech)

 

Autor: Simona Lučkaničová 

 

Ak sa aj vy chcete stať členom Lab.cafe, všetky informácie nájdete tu.

Žiadne komentáre

Pridať komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.