13 máj Z plechovky na obežnú dráhu myslenia: Stredoškoláci navrhli v našej dielni satelit, vo veľkosti plechovky, ktorý sa premení na rover

Keď sa spojí zvedavosť s kreativitou a odvahou skúšať nové veci, vznikne projekt, ktorý by pokojne mohol zaujať aj NATO. Študenti z bilingválneho Gymnázia Metodova sa pustili do výzvy menom CanSat – súťaže, v ktorej ide o stavbu satelitu veľkosti plechovky. A posunuli ju o krok ďalej. V rozhovore vysvetľujú, ako vznikol ich tím Kansátka FDS, prečo používajú auto-špongie ako kolesá a čo pre nich znamená Lab.cafe.

Ako vznikol tím CanSat KFDS?

Janko: Sme siedmi študenti z rôznych ročníkov Gymnázia Metodova – francúzska sekcia. Nie sme technická škola, nemáme odborné predmety, ale máme chuť skúšať. Keď prišla profesorka s ponukou zapojiť sa do CanSat, ani sme poriadne nevedeli, do čoho ideme. Povedali sme len – ideme to skúsiť.

Čo vlastne CanSat je?

Martin: Úloha je postaviť satelit veľkosti plechovky (0,33 l), ktorý sa zhodí z výšky jedného kilometra. Počas pádu má zbierať a odosielať údaje – teplotu, tlak. To je povinná misia. Potom si každý tím vymýšľa vlastnú.

Janko: My sme si vymysleli, že náš satelit bude modulárny – každý si môže pripojiť vlastné senzory a rozšíriť tak výskum. A naviac – po dopade sa zmení na rover a môže pokračovať po Zemi.

Znie to ambiciózne. Ako máte rozdelené úlohy?

Martin: Robím elektroniku, softvér, komunikáciu satelitu s pozemnou stanicou.

Daniel: Mal som na starosti padák, dizajn a všetky riziká a problémy, ktoré sa mohli objaviť.

Alica: Zastrešujem promo a komunikáciu s organizátormi súťaže. A trochu aj elektroniku – nedávno som sa naučila spájkovať.

Janko: Ja som navrhoval celý mechanizmus transformácie na rover a mechanické časti.

Aké technológie využívate?

Janko: Najviac 3D tlač. Umožňuje nám rýchlo vytvárať, meniť a testovať vlastné diely. Je to efektívne a flexibilné.

Martin: Hardvér je postavený na Raspberry Pi. Máme dva – jeden v satelite, druhý v pozemnej stanici. Komunikujú medzi sebou a posielajú telemetriu, ovládajú motory, senzory.

Bolo to celé metodické? Alebo trochu chaos?

Janko: Skôr chaos. Skúšali sme veci paralelne, čo fungovalo, to sme vylepšovali. Nebolo to lineárne, ale účinné.

Daniel: Najväčší problém bol so spôsobom pohybu roveru. Najprv sme chceli nafukovacie balóny cez chemickú reakciu, ale bolo to príliš ťažké a komplikované. Nakoniec sme skončili pri auto-špongiách, ktoré sa samy rozvinú.

Janko: A keďže sme limitovaní váhou (350 g), museli sme hľadať ľahké riešenia. Tie špongie sú určené na leštenie áut a nenasávajú vodu – ideálne aj na vlhké povrchy.

Robili ste teda aj materiálový výskum?

Janko: Áno. Chodili sme po obchodoch a mačkali špongie, kým sme našli správne.

Čo vás viedlo k zapojeniu sa?

Martin: Niektorí z nás už predtým robili vlastné projekty. Toto bola príležitosť urobiť niečo reálne, nie len súťažiť v teoretických olympiádach.

Janko: Je to úplne iné. Tu niečo tvoríme, testujeme, prezentujeme. Reálne to funguje.

Vnímali ste konkurenciu počas súťaže?

Janko: Zatiaľ nie – súťaž je nastavená tak, aby sme sa navzájom nevideli, nevedeli si „požičať“ nápady. Ale pár tímov sme stretli – vieme, že tí sú naši súperi.

Prečo práve Lab.cafe?

Janko: Lebo tu máme všetko – 3D tlačiarne, náradie, miesto. A môžeme tu mať rozložený prototyp aj niekoľko dní bez toho, aby sme museli niečo baliť. Škola nám to jednoducho neumožňuje.

Aký máte odkaz pre niekoho, kto má nápad?

Martin: Nebojte sa. Skúste to.

Janko: A Lab.cafe je výborné miesto, kde dostávajú myšlienky tvar – doslova.

A čo ďalej?

Martin: Sme v kontakte so zástupcom NATO, ktorého zaujal náš projekt. Možno z toho vznikne spolupráca. A možno sa pustíme aj do ďalších projektov – ako tím, alebo každý zvlášť. Uvidíme.

Daniel: V obrane bude veľa investícií. Kto vie, kam nás to zavedie.

Ak ťa tento rozhovor zaujal a chceš vedieť viac, Kansátka môžeš sledovať aj na instagrame!